• Desiate výročie našej školy

        • Rok desiaty - šk.rok 2001/2002

                 

          „Nejestvuje opravdivá sloboda bez lásky k iným“.        

                           Ján Pavol II

           

           

          Príhovor riaditeľa

           

                   „Nejestvuje opravdivá sloboda bez lásky k iným“.        

                   Ján Pavol II

           

                   Začiatok nového šk.r.2001/2002 je predo dvermi. Dnes začíname ďalší nový, v poradí už jubilejný desiaty úsek našej spoločnej cesty do Božieho kráľovstva. Vďaka Nebeskému Otcovi za milosť slobodného a tvorivého života v Kristovej škole. Kráčajme cestou pokory, nádeje a lásky, cestou práce ,  modlitby a dôvery v Božiu pomoc v každom okamihu dňa.

                   Po správnej ceste do cieľa ktorým je Ježiš – LÁSKA. Opravdivým  prejavom lásky je obeta pre dobro, no konanie dobra je namáhavé. Prácu konajme s láskou k Bohu a blížnemu – posväcujme životy nám zverených detí i seba navzájom – svedomite a láskavo. Počínajme si ako včely, ktoré zberajú med z každého kvetu. Nasledujme všetko to dobre, čo vidíme na svojich blížnych.

                   Buďme silní vo viere a veľkodušní v službe, milujme všetkých a všetko jedine pre Boha. Kráčajme po zemi s nebom v srdci. Sme soľou zeme a svetlom sveta. Boh nám ponúka plán spásy. Dôverujme mu. Najbožskejšia z Božích vecí tu na zemi je výchovou privádzať k  múdrosti iných. Nám je zverená zodpovednosť za deti a ich rozvoj. Majme odvahu , chuť a dôveru v Božiu pomoc pri výchove detí a mládeže.

                   Všetkých nás zverujem po ochranu Panny Márie – Pomocnice kresťanov, Kráľovnej neba. Matka naša, milujeme ťa , dúfame v tvoju materinskú lásku, ktorou nás zahrnieš v tomto novom šk. roku. Prosím našich Nebeských patrónov – sv.Dominika Savia a sv.Františka z Assisi o príhovor za nás všetkých u Nebeského Otca a každodennú ochranu našich škôl- CZŠ sv.Dominika Savia a Gymnázia sv.Františka z Assisi vo Vranove nad Topľou.

                   Staňme sa nositeľmi svetla a tepla pre deti, ktoré sú nám zverené – priblížme Boha deťom a deti Bohu. Majme vždy elán, úsmev a srdce plné lásky. Žijme slobodne s radosťou a čistým srdcom.

                   „Kde kráľuje láska a múdrosť tam niet strachu a nevedomosti. Kde kráľuje trpezlivosť a pokora, tam niet hnevu a nadutosti.“

                                                                            Sv.František Assiský

           

                   Nech nás žehná a ochraňuje Boh Otec, Syn a Duch Svätý.

           

                   Pochválený buď Ježiš Kristus !

           

                                                                  PaedDr.Marián BABEJ

                                                                            riaditeľ

           

              

            Prinášame niektoré z vyznaní  zachytené v knihe , ktorú pri príležitosti 10.výročia založenia  vydala naša škola.  

           

          Škola ma naučila modliť sa

           

                      Moji rodičia ma celé roky vychovávali v kresťanskej náuke a práve preto ma aj zapísali do Cirkevnej základnej školy  sv.Dominika Savia vo Vranove nad Topľou.

                      Na tejto škole ma perfektne pripravili do života, a to nielen po duchovnej stránke, ale aj, ako o tom hovorí moje terajšie pôsobisko, po vzdelávacej a športovej.

                      Tak ako moji dvaja súrodenci aj ja som od detstva dosť vynikal v atletike. Nebolo to však cítiť na mestom usporadovaných pretekoch, ale iba tých školských. Všetko sa zmenilo pri preteku – Primátorská míľa, ktorú som ja a moji dvaja spolužiaci suverénne vyhral.   A tak nasledovalo moje prihlásenie do Mestského športového klubu. Začal som reprezentovať mesto i školu. Podarilo sa mi na prvej regionálnej súťaži obsadiť 3.miesto v šprinte na 60 m. Vďaka tomu som postúpil až na Majstrovská SR 2001, kde som sa prebojoval medzi 8 najrýchlejších Slovákov.

                      Tajne dúfajúc, že na cestu športu mám, som sa prihlásil na Osemročné športové gymnázium v Banskej Bystrici. Tak som obsadil mnoho pekných výsledkov a umiestnení.

                      Prednedávnom som dostal otázku : Čo mi dala cirkevná škola z za deväť rokov.

          Ako som už povedal, poriadny kus vzdelania, super prípravu v športovej oblasti, ale hlavne čo si na nej vážim je to, že ma naučila „MODLIŤ SA“. A to nielen v kostole na sv.omše, alebo pri rôznych pobožnostiach, ale v každej chvíli života, či už ráno hneď ako sa zobudím, keď kráčam do školy, pred a po jedle, na tréningu, pri večernej prechádzke mestom, pred spaním...

                      Čo som si najviac zapamätal – to sú modlitby pred a po vyučovaní, sväté omše a pobožnosti – toto mi chýba na terajšej škole.

                                                                                            Peter Žipaj, absolvent

           

            

                      Desaťčasťová symfónia úspechov i nezdarov

           

                      Moje obhliadnutie sa po uplynulých desiatich rokoch?  V prvom rade to bolo obrovské nadšenie, radosť, že konečne aj v našom meste bude mať miesto kresťanská  výchova mladých ľudí.

                      Uplynulých desať rokov to je desaťčasťová symfónia úspechov i nezdarov, sklamaní, pádov i znovuvstávaní. Je to plejáda mladých detských osudov, ktoré mi prešli rukami, ktoré som sa snažil ovplyvniť, aby kráčali po cestách dobra. Mnohí z nich sú dnes už dospelými ľuďmi, niektorí dokonca terajšími, alebo budúcim kolegami. Tu mi vyvstávajú v mysli slová Pána Ježiša : „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto maličkých, mne ste urobili.“

                      Môj život je celý poznačený a popretkávaný hudbou. Tú som sa snažil deťom priblížiť a dostať sa tak bližšie k ich vnútru, k ich duši práve cez jej citový aspekt. Hudba je rytmus, poriadok a disciplína. V tom sa veľmi podobá matematike. A to, čo v hudbe je, je vlastne podstatou toho, o čo vo výchove ide.

                      Sú to spomienky na kolegov, ktorí so mnou spolu začínali a z rôznych dôvodov už nepôsobia na tejto škole, ale i kolegovia, čo prišli po nich, ktorí sú teraz so mnou, ktorých mám rád a je mi s nimi dobre. Sú to odovzdané a prijímané skúsenosti, podelenie sa o radosť i sklamanie, útecha v bolesti , „Šimonovská podpora niesť kríž“ každodenného života, mnohé rady v bezradnosti, pochopenie.

                      Hlavne je to však každodenná Božia prítomnosť, akoby som bol Bohu bližšie. Uvedomenie si toho, že to nie ja, ale On, pocit podanej ruky priateľa, ktorý nikdy nezradí. Som len nástrojom v Jeho rukách, ktorý koná Jeho vôľu. Pomôž mi , Pane, aby som sa jej nikdy neprotivil.

           

                                                                                            Mgr.Jozef Šamo, učiteľ

            

                      Táto škola bola pre mňa ŠŤASTÍM

            

          Stáli pri mne anjeli a dali mi krídla, keď som sa rozhodla, že prijmem pozvanie k deťom do Cirkevnej základnej školy sv.Dominika Savia .

                      Jeden ma oslovil, druhý posmelil, že nie je to so mnou až také zlé, keď som váhala, či si  vôbec zaslúžim učiť deti v tejto škole.

                      Tretí ma lákal na slobodu, na lásku. A že ma tam naozaj čakala, to som pocítila pri každodennom stretávaní sa s ľuďmi, ktorým na tejto škole záležalo a určite i teraz záleží.

                      Pokorné a jednoduché srdcia oživovali svetlo Evanjelia a mali veľký vplyv na môj osobný život, na moju vieru.

                      Deti – snežienky mi ponúkli priateľstvo. V ňom som sa mohla vrátiť do detstva a prijať šancu znova sa zahrať. Snáď si ešte spomenú na divadelné predstavenia Meduška a  Mačkin dom, kde sa na chvíľu premenili na zvieratká a s nadšením zdieľali ich osudy.

                      Verím, že aj ich tak ako mňa, tieto spolu prežité chvíle napĺňali šťastím aj keď viem, že...

                      Mesto dokonalého šťastia na svete nejestvuje.

          Odkedy sa v Betleheme narodil

          a medzi nami prebýval

          Ježiš Kristus, Boží syn,

          každý človek môže prijať

          Božie pozvanie

          k novému životu a večnému šťastiu,

          a môže ho s Božou pomocou aj dosiahnuť.

          a tak každé mesto,

          dedina či samota,

          kde žiješ v tejto nádeji,

          môže byť pre teba

          MESTOM ŠŤASTIA

           

                      Táto škola pre mňa ŠŤASTÍM bola.

                                                                                                      Mgr.Zita Sedláková

                                                                                             (alias Slávna- bývalá učiteľka)

            

          Nechcel som, rozhodol za mňa...

           

                      Rok 1992, rok ešte mnohých  zmien,  poznačený tiež  nesmelosťou kresťanov. Akoby idey komunizmu ešte mocne doznievali a strašili  svojou mocou v mysliach kresťanských rodín. Ale tam, kde je  hľadanie, je aj cesta. Tam, kde je nesmelosť je iste aj veľa smelosti. Určite to bol  Boží zásah, keď sa naskytla možnosť pre kresťanov mať  vlastnú základnú školu. A určite to bolo vanutie Ducha Svätého,  ktoré nadchlo zakladateľov Cirkevnej  základnej školy sv. Dominika Savia a mocne posmelilo pre túto myšlienku  napriek  mnohým známym aj neznámym problémom.

                Dobre si spomínam na ten čas, aj keď  odvtedy uplynulo rovných 10 rokov. Moje zabehané a vychodené štvorročné chodníčky na štátnej škole, sprevádzané  kamarátmi a taktiež  silný fakt škola „ pod nosom“. Na druhej strane  však  otcovo: „ Pôjdeš na cirkevnú školu“. Znamenalo to  každodenné cestovanie  autobusom- ani som nevedel ako cestovať. / V autobuse to  bola niekedy poriadna  tlačenica-ako sardinky – ani som sa nemusel ničoho  držať   a stal som rovno  ako svieca./ Môj prestup na cirkevnú školu tiež so sebou obnášal mnohé nové zvykania, ale  najmä zanechanie všetkého  a všetkých. /Z triedy  - 36-  sme prestupovali  len dvaja./ Márny bol môj  vnútorný nesúhlas. Rozhodol za mňa niekto , kto pri mojom krste sľúbil Pánu Bohu, že ma bude vychovávať  v kresťanskej  viere ako len bude môcť. A veruže to bola tá najlepšia cesta pre moju   vieru.

                V škole bolo pokojné miesto, kde  na mňa stále Niekto čakal, mal pre mňa  čas. A to miesto nebolo  niekedy skryté v kúte, ale v srdci celej školy. A tým mi malo byť jasné, o čo tu vlastne ide. Slová učiteľov a potom aj samotný pohľad na toto miesto vzbudzoval  bázeň a úctu, pretože na tomto mieste býval Boh. Hneď som pochopil, že to nie je taká istá škola ako tá predchádzajúca.  Že táto  mi ponúka  väčší komfort, že jej nejde „len“ o moje vedomosti , možno ducha, ale aj o moju dušu.  Cirkevná škola mi ponúkala plný sviatostný  život. Každý piatok  a sviatok to bola  sv. omša.  S týmito „ rodinnými“  omšami sa určite spájajú aj moje  prvé chvíle pri oltári. Každý mesiac to bola  tiež možnosť prijať sviatosť zmierenia, ba dokonca som tu prežil aj svoju prípravu na sviatosť   birmovania.

                S Bohom som sa  nestretával len vo sviatostiach, ale počúval som o ňom aj z úst učiteľov. Keď si na to dnes spomínam, vysoko to hodnotím, lebo Boh by sa nemal obmedzovať, dávať mu priestor len na  náboženstve. Veď aj vyučovanie sme vždy  začínali  a končili modlitbou. Jednoznačne sa všetky tieto  milé chvíle vryli do môjho srdca medzi tie, ktoré sú prvými stretnutiami s Bohom.  Asi nikdy som nemal rád učenie , čo je  možno   aj normálne , ale  spomínam si, že matematiku, ktorej som začal rozumieť na štátnej škole, na cirkevnej som začal mať rád. A to len vďaka učiteľkám /zvláštne/ , ktoré sa nám venovali aj na úkor svojho voľného času.        

                Vďaka nim som zaznamenal aj rôzne úspechy  na  matematickom poli, z ktorých mám radosť aj dnes. Môj bohatí život bol  okorenený samozrejme aj športom- futbalom. Aj tu by sa dalo veľa spomínať. Na tie chvíle totálnej vyčerpanosti a sucha v ústach, ale ja na víťazstvá a radosť pána riaditeľa.

              Dnes mám naozaj rád všetkých učiteľov, s príjemnými spomienkami. Ale samozrejme aj  oni sú  len ľudia a aj ako normálny žiak  som bol s niektorými vecami nespokojný. No títo učitelia, ako  moji druhí vychovávatelia, zohrali  dôležitú úlohu v mojom živote. Celé tie štyri roky môjho štúdia na CZŠ sv. Dominika Savia  vnímam ako  presný  Boží plán so mnou. Veď nakoniec niekde v útrobách  tejto školy – možno priamo srdci -  mi zarezonovalo Božie: „Potrebujem Ťa!“ Kto vie , ako by to bolo dnes. O čo  všetko  by som bol prišiel, ak by v pravej chvíli nezvíťazila  otcova viera a zodpovednosť pred Bohom za mňa .

                      Ďakujem ti Bože za štyri roky, ktorými si ma obdaril na Cirkevnej základnej škole sv. Dominika Savia. Za každú slzu a vzdych tých, čo kvôli nej a nám trpeli a aj za nich samotných ti ďakujem. Ale najviac ti Bože ďakujem za môjho otca, ktorý jasne rozhodol za mňa a pre mňa.

                      Ďakujem...

           

          Cirkevná základná škola sv. Dominika Savia, rozvíjaj sa v láske a svornosti na Božiu slávu! 

                                                                                 

                                                                                                                       Ján Štefanko 

                                                                                                           Kňazský seminár Košice

                                                                                                                           II. ročník

           

            

             Nikdy neľutuj...

           

                   Viete, človek v takom veku ako ja ( a nie je to žiadna päťdesiatka na krku), si už na základnú školu  takmer  ani nepamätá. Ja áno , a nemám pocit, že  vystupujem  z davu . Pamätám si na dlhú chodbu a kaplnku, pamätám si  piatkové rána a detský spev, pamätám si  ľudí, ktorých sme , vraj, nemali radi pre prílišnú upätosť.

                   A verte, neverte – musela som vyrásť, aby som  prišla  na to, že mi chýbajú . Neviem, čo k tomu viac povedať či  napísať. Hádam toľko:

                   Nikdy nikomu  neverte, že cirkevná škola je čosi menej ako iné vzdelávacie  zariadenia. Nikdy si nedajte nahovoriť, že Vám roky strávené  v nej  vtisli  pečať svätuškára a bystrého človeka. A neuverte tomu práve pre  ten hlboký morálny základ, čo  vám tam vtisli. Viem  o tom svoje. Čo  myslíte, je hanbou, že ktosi , kto je práve nominovaný za najlepšieho študenta za posledných päťdesiat rokov  istého  gymnázia,  bol kedysi žiakom cirkevnej školy.

           

                                                   Katarína Bubnárová

                                                        absolventka,

           v tomto šk.roku končí Gymnázium 

                   vo Vranove nad Topľou

           

          ... Ako dieťa v lone matky

           

          Desať sviečok na torte. Dieťa oslavuje prvý krížik. Vtedy sa rodičom vynoria v mysli významné udalosti z jeho života. Radosť z jeho počatia, ešte väčšia z narodenia, spomienka na krst, prvý zúbok, prvý krôčik, prvé slovo, prvú návštevu školy, prvé napísané písmenko a prečítané slovo, prvé pristúpenie k sviatosti Eucharistie. Ale spomenú si aj na chvíle strachu a obavy – možné problémy počas tehotenstva, prvá horúčka či angína, návšteva nemocnice, odreté lakte či kolená, preseknutá pera, pád z bicykla, prvá päťka.

          Aj naša škola sa dožíva či oslavuje desať rokov, zaslúži si desať sviečok na pomyselnej torte. Popri radosti z jubilea prichádza chvíľka na spomienky či nostalgiu. Ten prvý krížik mohli by sme prirovnať k životu dieťa. Splodila sa myšlienka mať aj v našom Vranove katolícku školu pre naše deti. Tá myšlienka zrela a vyvíjala sa ako dieťa v lone matky, až asi po roku prišiel pôrod – súhlas na zriadenie katolíckej školy a jeho realizácia. A mnohí si pamätáme, aký to bol bolestivý pôrod. Spomínam si na konkurz na miesta učiteľov pre novú školu. Vzájomne sme sa obzerali, kto sú tí odvážlivci a z pohľadu neprajníkov sme boli blázni. Potom nasledovalo preberanie školy na Rodinnej oblasti.

          Bol horúci júlový deň. Posmechy zo strany tých, ktorí sa lúčili so svojim stereotypom – má to význam na niekoľko mesiacov, veď na jeseň to nám vrátite, nemáte šancu preraziť, kto vám tu na okraj mesta bude posielať deti, mnohí z vás nemajú pedagogické školy. Spomínam si, že nasledoval veľmi horúci august. A horúci bol aj z hľadiska prípravy školy a zabezpečenia výučby.  Zháňanie, potrebných vecí, maľovanie, brigády rodičov, pobyt v škole do neskorých nočných hodín i najazdených vyše tisíc kilometrov po Vranove a blízkom okolí s riaditeľom školy. Nedá sa zabudnúť na 1. september 1992, keď sv. omšou v Hencovciach sme zahájili náš prvý školský rok.

          Každý z nás mal úprimnú snahu robiť veci čo najlepšie a zároveň učiť sa. Začalo sa náročné obdobie – školské prípravy, vyučovanie, doplňovanie vzdelania. Ale bolo to aj krásne obdobie. Prvé duchovné obnovy, prvé duchovné cvičenie učiteľov na Juskovej Voli. Dá sa povedať, že to vyzeralo ako v široko rozvetvenej rodine. Ako v každej rodine sa v záujme jej blahobytu občas aj zaiskrí, nebolo to ináč ani medzi nami. Tie príjemné spomienku z rastu nášho dieťaťa – našej katolíckej školy sme mohli pociťovať pri vzrastajúcom záujme rodičov o výchovu a vzdelávanie v nej pre ich deti, pri zriadení katolíckeho gymnázia, úspechoch našich žiakov na rôznych súťažiach, ale hlavne pri ich uplatňovaní na vyšších stupňoch škôl i v každodennom živote.

          Vždy mám príjemný pocit, keď sa niekde stretnem so svojimi žiakmi a zaspomíname si na chvíle, ktoré sme prežili spolu. A zvláštny pocit je vtedy, keď sa vracajú do školy už ako kolegovia odhodlaní podieľať sa na kresťanskej výchove a vzdelávaní.

          To príjemné je občas prerušené niečím trpkým – to aby človek nespohodlnel. Raz sme prišli do školy a z budovy vytekala voda. Niekto v noci pustil vodu k kohútikov. Na odstraňovaní potopy pracovali učitelia i žiaci. To, čo malo vniesť strach utužilo naše vzťahy medzi kolegami a zvlášť so žiakmi. A ešte jedna veľká katastrofa nás postihla. Padala nám škola. Vtedy už to nebola sranda. Ale opäť modlitba a orodovanie nášho patróna urobili svoje.

          Keď sa vrátim k myšlienke dieťaťa a oslave jeho desiatich narodenín. Zo školského pohľadu končí prvý stupeň. Naučilo sa všetky potrebné najzákladnejšie veci – čítať, písať, počítať ... Môže postúpiť na druhý stupeň. Ten je oveľa náročnejší – nové predmety, zložitejšie učivo, prísnejší prístup, vidina strednej školy ... Tak aj my, prekonali sme to základné. Ale pred nami sú ďalšie desaťročia – náročnejšie a namáhavejšie, kedy sa očakáva zúročiť to, čo sme sa nie vždy ľahko naučili.

           Pre niekoho sa môže zdať sentimentálne, keď hovoríme ako o „našej škole“, hlavne tí, ktorí boli pri jej zrode – a nie je nás až tak veľa – ale ten vzťah, ktorý k nej v nás môže pochopiť hádam len ten, kto má vlastné dieťa a teší sa z jeho prvej desiatky.

           

                                                                                                      Ing.Mgr.Peter Orendáč

                                                                                                   učiteľ, výchovný poradca

           

           

                      Vedela som, že sa môžem spoľahnúť na každého kolegu

           

                      Moje začiatky pedagogickej činnosti sú spojené so vznikom CZŠ sv.Dominika Savia. Na tie prvé týždne určite nikdy nezabudnem. Nedá sa zabudnúť na to napätie 1.septembra 1992, keď som sa po prvýkrát stretla so svojimi žiakmi – piatakmi.

                      Tridsaťjeden párov očí pozeralo placho a s nádejou na mňa. Oni nepoznali mňa a ja zase ich. No stačilo si niekoľkokrát prejsť mená a už sme si boli bližší. Vedela som, že odteraz patria mne a ja ich nesmiem v ničom sklamať.

                      Pamätám si, ako sme sa spolu pripravovali a tešili na sviatok sv. Mikuláša. Tá ich radosť z príchodu sv.Mikuláša sa ani nedá opísať. A ja som vtedy zistila, že im priam závidím. Za mojich školských liet sme mali deda Mráza, o ktorom nám nikto nič nevedel povedať.

                      Veľmi ma dojalo, keď sme už mali v škole vysvätenú kaplnku a chlapci sa takmer bili o miništrovanie počas svätých omší.

                      Aj keď každý začiatok je ťažký, predsa som to akosi nepociťovala. Vedela som, že môžem poprosiť o pomoc či radu ktoréhokoľvek kolegu, či kolegyňu. Hoci už na našej škole neučia, predsa spomenie aspoň pána učiteľa Babicu, pani učiteľku Lesňákovú a manželov Maťašovcov.

                      Od tých začiatkov uplynulo takmer desať rokov, spomienky sú vždy stále živé. Veľmi ma teší, keď stretnem svojich bývalých žiakov a spolu si zaspomíname na naše prvé stretnutia, výlety, exkurzie ale aj obyčajné dni prežité v škole.

                                                                                                                 Ing.Terézia Mašlanková

                                                                                                                             učiteľka

           

           Táto škola mnoho ľudí zjednotila

           

                      Desať rokov. Málo, či veľa? V histórii existencie školy nie veľa, predsa dosť na vážnejšie zastavenie, rekapituláciu, poučenie.

                      Spomienky na začiatky sú živé, akoby to bolo včera. Koľko entuziazmu, chuti, elánu a hlavne predsavzatí vytvoriť s podobne zmýšľajúcimi ľuďmi nové podmienky, novú atmosféru pri vzdelávaní i výchove! Atmosféru lásky, pochopenia, vzájomnej úcty, ústretovosti, kde nemá miesto strach, krik, poníženie ale je tu miesto pre ozajstnú Kristovu lásku, kde jeden v druhom by sme videli samého Krista – v kolegovi i žiakovi.

                      Mnoho ľudsky i profesne vzácnych ľudí táto škola zjednotila. Veľmi sme sa tešili na tento nových spôsob výchovy i vzdelávania, ktorý tento typ i duch školy umožňoval. Nezabudnem na otázniky v očiach najstarších ôsmakov, ktoré akoby sa pýtali : „To myslíte vážne? Aj tak sa to dá?“

                      V tých krásnych začiatkoch sme bol naozaj jednotní v úsilí o prekonanie neprajností verejnosti dávaním toho najlepšieho z nás deťom, ktoré nám ich rodičia s dôverou zverili.

                      Po celých desať rokov som si nie zriedka pripomínala slová nášho pána riaditeľa, ktoré povedal na začiatku : „Pomáhajme si navzájom, ja sa učím riadiť, vy učiť v nových podmienkach.“ Škoda, že to trvalo len krátko…

           

                                                                                                          RNDr.Gabriela Bradovková

                                                                                                                        učiteľka        

           

           

              Nie som Pánom, ale sluhom.

           

                      Pred desiatimi rokmi, keď som sa dozvedela, že vo Vranove  bude zriadená cirkevná základná škola. Nerozmýšľala som dlho a prihlásila som sa ako učiteľka.

                      Nepoznala som budúcich kolegov, nemala som predstavu, čo všetko ma tam čaká. Cítila som, že ma tam posiela Pán. Mala som príležitosť aspoň trochu splatiť dlh, že som ho 20 rokov nosila iba v srdci a nevyznávala som ho pred ľuďmi.

                      V mysli mi utkveli chvíle pred otvorením šk.roku 1992/93 – august, niekoľko dní pred 1.septembrom. Ten elán, s akým sme pripravovali priestory. Spoznávali sme sa navzájom, boli k sebe úprimní, otvorení. Škoda, že to tak neostalo celých desať rokov. Ale život sa skladá zo svetlých i tienistých stránok.

                      V srdci si uchovávam iba pekné chvíle. Tie nepríjemné, niekedy až boľavé sa snažím uložiť tak, aby som sa k nim v spomienkach často nevracala. Život na tejto škole ma veľa naučil – väčšej trpezlivosti, vedieť potláčať svoje záujmy a chápať problémy iných. Viem, že moja práca nie je zamestnaním, je povolaním. Svoju prácu beriem ako  službu. V triede, na hodine nie som pánom, ale sluhom. V myšlienkach som v škole aj cez víkendy.

                      Ďakujem Pánovi, že viedol moje kroky do tejto školy. Stretla som tu veľa spriaznených duší, blízkych priateľov, ktorí sú mi skutočnými sestrami a bratmi.

                      Vďaka Pane !

                                                                                                       Mgr.Kvetoslava Ivanišinová

            

          Ďakujem  Bohu  za  milosť...

           

           

              Už od malička som bol vedený k viere, hlavne zo strany mamky. I keď som bol dieťa ako ktorékoľvek iné, dieťa najmä čo sa týka výhovorok, len aby som nemusel ísť do kostola, predsa ma tam čosi lákalo. V období, keď som bol malým usmrkaným štvrtáčikom, prišla ponuka prestupu zo štátnej na novootvorenú cirkevnú školu.

              Spočiatku sa mi tam nechcelo ísť, bolo to čosi nové, na čo som si musel znova zvykať a navyše som mal v štátnej škole dobrých kamarátov. Po mnohých prehováraniach a po mojom konečnom rozhodnutí som sa stal žiakom Cirkevnej základnej školy svätého Dominika Savia vo Vranove nad Topľou.

              Prvý deň bol hrozný. Spoznal som strašne veľa nových ľudí, ktorých som sa tak trochu aj bál. Taktiež som sa zoznámil s novými priestormi, ktoré sa mi zdali byť strašne tmavými a neútulnými. Keďže škola bola vzdialená od môjho bydliska asi 3 km, musel som každý deň dochádzať autobusom, čo bolo pre mňa tiež nezvyčajné a nové. To však boli prvé pocity. Triednou učiteľkou sa nám stala Terézia Mašlanková. Navonok „sekera“, no vo vnútri strašne dobrý človek so zmyslom pre pochopenie jej zverených žiakov a s tým som sa na štátnej základnej škole nestretával až tak často. No nefungovalo to len u nej, lež u každého učiteľa cirkevnej školy. I keď vedeli byť aj prísnymi, čo každému učiteľovi nesmie chýbať, no na druhej strane nás brali ako seberovných, pravda, s  určitou, a nie malou dávkou úcty. Nikdy som sa necítil byť podriadený, či ponižovaný zo strany učiteľov.

                Čo formovalo nás žiakov na osobnosti so zmyslom pre duchovné veci, boli sv. omše, ktoré sme mávali vždy v piatok ráno pred vyučovaním. Hoci sme boli niekedy na nich opalí        (715 ráno!), predsa nám to dalo veľa. Človek sa mohol zapojiť aj do liturgie spevom, miništrovaním, čítaním lekcií ap. a utváralo, resp. utvorilo to z nás jednu rodinu. Na utužovanie vzťahov, či spoznávanie ľudí slúžili aj iné akcie, ako napr.: športové dni, výlety, či slávnosti školy.

                Po prvom roku som mal pocit, že z tejto školy by som už nechcel odísť. V triede sme boli veľmi dobrý kolektív i keď občas niečo buchlo, ako sa hovorí, no vždy sme si to vedeli vyriešiť. Bolo vidno, že každý z nás je formovaný v kresťanskej viere.

                Čo sa mi veľmi páčilo, boli návštevy, resp. vizitácie otcov biskupov, či o. arcibiskupa Alojza Tkáča a o. pomocného biskupa Bernarda Bobera. Vtedy bola celá škola ľudovo povedané na nohách. Škola nám ponúkala aj mnoho možností v oblasti vzdelávania (záujmové olympiády, pytagoriády), ako aj športu. Z tejto oblasti ma napádajú každodenné futbalové krúžky, ktoré som navštevoval strašne rád.

              Určite bolo ešte mnoho svetlých, ale aj tmavých momentov strávených v tejto škole, na ktoré si teraz nespomeniem, no ďakujem v prvom rade Bohu, že mi dal tú milosť navštevovať Cirkevnú školu vo Vranove, ďakujem všetkým, ktorí nás formovali, aby sme pochopili, že človek nie je len telo, ale hlavne duša. Tu by som osobitne chcel poďakovať duchovnému otcovi tejto školy vdp. Mons. Františkovi Šándorovi. a p. riaditeľovi PaeDdr. Mariánovi Babejovi.

                                                                                                                  DEO  GRATIAS      

                      Matúš Haňov

          študent II. roč. KU v Ružomberku

           

             Stal som sa jej žiakom hneď pri jej vzniku.

           

              Spomienky na detstvo sa u každého z nás neodmysliteľne spájajú aj s tou „horšou“ stránkou detstva – povinnou školskou dochádzkou – ktorá na tvár dieťaťa neraz privádzala prvé povinnosti, starosti a občas aj strach. Očarujúce a povzbudivé však je, keď sa aj táto náročnejšia stránka detstva stane jeho príjemnou súčasťou a dopĺňa celý pestrofarebný kolorit detstva, ktorý na tvári dospelého človeka pri pohľade späť vyvolá spokojný a vďačný úsmev. Takýto mimický útvar sa vždy objaví na mojej, snáď už dospelej tvári, keď si spomeniem na svoje romantické detstvo, s ktorým je neodmysliteľne spätá aj spomienka na moju základnú školu s dôstojným prímením – cirkevná.

              Stal som sa jej žiakom hneď pri jej vzniku, navštevoval som ju teda od piateho ročníka. Vtedy nám patrila len budova na Rodinnej oblasti, ktorá vo mne stále evokovala oázu pokoja a harmóniu na rozbúrenom mori schátralých budov a panelákov našich rómskych spolu-občanov. Prvé momenty, ktoré sa mi vybavia pri spomienke na nástup do CZŠ je naša prvá triedna učiteľka Terézia Mašlanková, ako si nás matersky zoradzovala na školskom dvore a ja som jej náhrdelník okomentoval môjmu bratrancovi a vtedy aj spolužiakovi Vojtovi ako „korálky od Natálky“; a naše veľkoprestávkové hojdanie sa na konároch smutnej vŕby za školou. Aj dnes, keď sa na ňu pozriem, zdá sa mi, že konáre na pravej strane sú akési otrhané.

               Nezabudnuteľná pre mňa je aj moja prvá päťka v žiackej knižke, ktorú som zhodou okolností dostal z matematiky (v tej som nikdy nevynikal), ktorú nás učila triedna Mašlanková. Na druhej strane ma ešte aj dnes napĺňa pocit hrdosti, ktorý som pociťoval, keď nás učiteľ náboženstva, pán dekan František, chválil a oceňoval moje prvé pokusy o písomné rozjímania.

               Keď takto sedím nad týmto kusom papiera na vysokoškolskom internáte Katolíckej univerzity a bilancujem svoj doterajší život s pohľadom upretým na súčasnosť hlboko si uvedomujem ako veľmi ma nielen po vedomostnej, ale najmä po duchovnej stránke obohatilo moje štúdium na CZŠ. Vážiť si predstavených, zaľúbiť si službu pri oltári, mať úctu k písanému slovu, dokázať dostať zo seba maximum ... To je len zopár skutočností, ktoré dodnes silno a pozitívne ovplyvňujú môj život a ktorých korene začali rásť už pod pedagogickým dohľadom učiteľov a katechétov CZŠ.

              Keď končím, lebo povinnosti ma volajú ďalej, mám myseľ i srdce plné vďaky Bohu, že ma krásnymi chvíľami života sprevádzali ľudia, ktorí sa tiež snažia byť krásnymi, na obraz ich Svoriteľa. Predo mnou i pred nimi na tejto ceste stoja prekážky a občas i ľudský egoizmus, ale my spolu, napriek tomu, chceme kráčať vpred. Ako kedysi učiteľ so žiakom, tak dnes priateľ s priateľom, vo vzájomnej úcte a ochote vždy si pomôcť, keď nás ten druhý potrebuje.

                                                                                              LAUDETUR  JESUS  CHRISTUS

                         Imro Gazda

          študent II. roč. KU v Ružomberku

           

           Získať dušu dieťaťa pre večnosť je viac ako stvoriť svet

                                                                                                            (sv.Peter Fourier)

           

                     Zvoní. Školský zvonček oznamuje koniec prestávky. Dvor pomaly tíchne, triedy sa plnia deťmi. Rehoľné sestry – učiteľky vchádzajú do tried. Začína ďalšia vyučovacia hodina. Bežný obraz školy, v ktorej už štyri storočia vyučujú a vychovávajú Školské sestry de Notre Dame. Toto dielo vzdelávania detí,  postavené na ne v tú dobu prevratných moderných pedagogických princípoch, začala v Lotrinsku blahoslavená Alexia Le Clerc so svojim farárom svätým Petrom Fourierom v roku 1597. Ich školy sa už v 16.storočí veľmi rýchlo rozšírili po celom Francúzsku a neskôr do celej Európy. V roku 1853 zaznamenávame vznik Kongregácie Školských sestier de Notre Dame aj v Čechách a na Slovensku. V roku 1939 vzniká samostatná Slovenská provincia so sídlom v Novom Meste nad Váhom.

                      Ten istý obraz starý 400 rokov môžeme od 22.augusta 2001 vidieť aj v CZŠ sv.Dominika Savia vo Vranove nad Topľou. Tri sestry – Katarína, Mária a Jana tu pokračujú vo výchovnom diele svojich zakladateľov.

                      „Získať dušu dieťaťa pre večnosť je viac ako stvoriť svet“ tvrdí sv.Peter Fourier. Zachrániť dušu dieťaťa pre večnosť a tým vychovávať ho pre tento svet napĺňajú sr.Katarína a sr. Jana priamou činnosťou s deťmi v škole a sr. Mária prácou a skrytými obetami v domácnosti.

                 Ako k tomu došlo.

                 Prozreteľnosť píše históriu jednotlivých diel pomocou našich myšlienok.     

                 S myšlienkou získať pre farnosť Vranov – JUH rehoľné sestry prišiel vdp. František Šándor. Po piatich rokoch jeho úsilia bolo korunované zriadením rehoľného domu a to v domčeku, ktorý počas stavby kostola slúžil ako kaplnka a fara. Dnes to je kláštor, kde sa deti často a radi zastavujú. Snáď sa túžba zakladateľky bl. Alexie Le Clerc „konať toľko dobra, koľko je len možné“ prenesie cez tunajšie sestry aj do vranovského prostredia a školy.

                                                                                                      sr.Jana

           

           Moje vyznanie

           

          Cítim, že som Pánom prijatá

           

                      „Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, Boh všetkej útechy.“                                                                            (2 Kor 1,3)

           

                      Ďakujem Pánovi za dar učiteľstva, ktorým možno urobiť veľa dobra, ako to môžem konštatovať pri svojej reflexii.

                      Pri nástupe na cirkevnú školu som mala zmiešané pocity, strach, množstvo monologických nezodpovedaných otázok typu : „Zvládnem to? Ako sa na mňa budú pozerať? Budem stačiť svojou duchovnosťou, poznaním, praktizovaním kresťanstva? Obstojím v očiach seberovných, nadriadených?...“

                      Táto neistota ma držala v zajatí až do chvíle, keď som začala dýchať slobodnú, pokojnú, radostnú atmosféru cirkevnej školy, bez podrazov, neistoty, strachu...

                      Od prvej chvíle príchodu ma zaujal pohľad na kríž. Cítila som sa definitívne Pánom prijatá. Vďačím Pánu Ježišovi za osobnosť Mons.Františka Šándora, ktorého mi Pán dal na cestu formácie a osobného rastu. Ním vedené duchovné obnovy, dvíhajú môjho ducha zo všednosti života k horizontom svätosti.

                      Zaujímavé sú aj dialógy, aktivity náboženského rázu. Pod týmto vplyvom začala som sa viac orientovať k duchovnej literatúre i programom v masmédiách. Chcem sa naplno otvoriť pôsobeniu Božieho Ducha, nielen počas duchovných pobožností, ale aj v konkrétnosti života.

                      Týmto sa mi otvára iný pohľad na veci, udalosti môjho života i spoločnosti. Mení sa môj hodnotový rebríček. Som šťastná. Za všetko, vďaka Bohu.

                      Učitelia, nebojte sa! Zvlášť Vy, ktorým je daná možnosť pôsobenia na cirkevných školách. Investujte svoje schopnosti, sily, entuziazmus, seba, na obrodu Cirkvi a národa! To je naša špeciálna úloha.

                      Prajem všetkým cirkevným školám, aby sa dostali späť na piedestál, ktorý im patrí, aby z nich vychádzali ľudia nielen s rozumom, ale aj srdcom.

                                                                                                        Mgr.Valéria Závadská